Opäť sme zažili niekoľko vecí, s ktorými by sme sa s vami radi podelili.
Pravdaže pred expedíciou sme sa museli najskôr dostať na miesto splavu. Keďže nás tentokrát hodnotitelia kvalifikovali z 2 dní splavu – 6 hodín každý deň, (dokopy 12), museli sme si znova poriadne premyslieť, ako si expedíciu pripravíme. Začali sme o 6:45 s fotkou na železnici v Dolnom Kubíne a následne sme sa vlakom presunuli do Trenčína.
Odkiaľ sme mali splavovať do Nového Mesta nad Váhom, tam spať v kempe a druhý deň po super spánku splavovať do Piešťan. No a to teda ešte stále neviete, v akom kempe sme (ne)nocovali. Nooo, ale nepreskakujme… Pekne od začiatku…
Po príchode do Trenčína nás čakal mladý pán… taký šumný, ktorý nás odviezol k Váhu a dal nám raft spolu so všetkým, čo sme potrebovali. Dostali sme od neho aj nepremokavé vaky, do ktorých sme sa následne snažili zmestiť všetku batožinu. Mali sme čo robiť, lebo, keď sme sa pobalili, zistili sme, že sme si zabudli niečo vytiahnuť z batohu a teraz to ležalo na úplnom dne práve naplneného vaku. Všetko sme museli znova vytiahnuť, zobrať tú jednu vec a späť narvať všetky veci do vnútra.
Naloďovali sme sa pod priehradou. Z cvičnej expedície sme sa poučili, a preto sme s nalodením nemali najmenší problém. Naša expedícia sa týmto začala a začalo sa ďalšie jedinečné dobrodružstvo, na ktoré sme sa veľmi tešili.
Začiatok splavu bol super. Pán učiteľ sa nám snažil dávať inštrukcie, ale my sme to zvládli aj bez jeho slov. Hneď, ako prestal pádlovať, všetko nám išlo oveľa lepšie. A naopak, keď si po hodine znova sadol a pádloval, tak voda našu loďku krútila okolo vlastnej osi, akoby sme jej boli na smiech. Našťastie sa pán učiteľ po chvíli nechal unášať prírodou a pádla prenechal nám, teda niekedy len Lucke. Akože prepáčte, ale viete ako je super ležať na rafte zatiaľ čo jedna osoba pádluje?
Odporúčame otestovať.
Naozaj sme si krásny deň všetky užívali. Zvrat nastal až v čase vylodenia v Novom Meste nad Váhom. Julka so Saškou išli pozrieť, kde je kemp Zelená voda.
Neprichádzali 45 minút a keď konečne prišli, povedali, že stihli rozhádať starší pár, ale čo je tak 4x horšie, že ten kemp je príliš ďaleko, priam ďalej ako priehrada z minulej expedície. Pozeráme všetky na seba, ako keby sme nevedeli, kde je sever (to sme fakt nevedeli). Ale kto na niekoho kukal viac ako my, bol pán Váh. Je to prezývka pre pána, čo hovoril divné veci a z ktorého sme mali strach do ďalšieho rána. Ako to teda bolo s našim stanovaním v kempe? No žiadna noc v kempe nebola, rozhodli sme sa spať v divočine! Pán učiteľ si staval stan, ale my sme mu s radosťou oznámili, že sa bude musieť zbaliť. Rýchlo sme odišli od toho miesta kúsok ďalej a tam sme si našli krásne boľavé miesto s úchvatnou vysokou trávou a nádherným hmyzom, ktorý nám spríjemňoval večer i noc. Postavili sme si stany a vytvorili našu kúpeľňu s weckom a pravdaže kuchyňu, kde sme varili hodinu cestoviny.
(naše prírodné WC) 
(stavanie našich tradičných dvojdomov)
Julka dodnes vraví, že väčší kulinársky zážitok sme ešte nezažili. Hotové gastro na lúke! Nečakané, že štvrtina našej večere skončila nechcene na zemi. Zmysleli sme si, že to sme zo štedrosti nechali pánovi učiteľovi, ktorý si už dávno svoju večeru vychutnal.
Keď sme dopapali, išli sme sa prezliecť a pripraviť na spánok. Na spánok to nevyzeralo, pretože sme sa išli rozprávať. Julka s Dominikou sa rozprávali o bežných témach, ale Saška, Lucka a Mima sa nudili, a preto začali robiť srandičky. Len tak z ničoho nič Julka počula ich tri ako kričia jej meno, ako keby ju vyvolávali.
Potom, keď sa trošku upokojili, sa rozprávali a potom si išla Lucka ľahnúť, aby ráno nebola unavená. K Saške a Mime sa pridala aj Julka a pozerali si fotky, ktoré v ten deň odfotili. Keď ich to zmohlo, išli si všetky tri ľahnúť. Saška s Julkou do svojho stanu, kde už Dominika spala ako zabitá, a Mima do svojho stanu.
Dobrú noc….
(západ slnka bol nádherný)
Ďalšie ráno bolo krásne, pretože krajšie rozlámanejšie telo sme asi nemali. Čudujeme sa, že Julka ráno vstala, pretože tá spala v nejakej jame a lopatka a stehno jej ležalo na dokonalých ostrých troch kameňoch. No ale nevadí, dožili sme sa rána. Pádla nám nikto neukradol a raft bol stále nafúknutý, tak po zbalení sme sa presunuli
znova na vodu.
(Páno sme sa ešťe ponatierali opaľovacím krémom a nemohla chýbať štýlová fotka.)
Pokračovali sme v splave. Na dlhom pokojnom úseku obklopenom krásami po bokoch Domča z ničoho nič vyhlásila, že chce vidieť vydru, pretože ju nikdy nevidela. Dievčatá sa jej ju snažili čo najpresnejšie opísať, no ona trvala na tom, že ju chce vidieť.
Keď sme prešli pokojný úsek, tak nás čakala rýchla, ale hlavne náročná časť. Parádne sme ho zvládli a ako odmenu sme videli Domčinu vytúženú vydru. Okamžite, ako ju videla, tak zvýskla od radosti až sa pán učiteľ zľakol, že čo sa stalo. Hneď ukázala na vydru, ktorá bola sice malinká, ale za to prenádherná. Síce sme ju videli len na chvíľu, no bola taká rozkošná, že si ju pamätáme už navždy. Obklopovali nás naozajstné prírodné úkazy, neodolateľné hory a rieka, malé kačiatka s veľkými kačicami. Užívali sme si oddych na rafte.
(Saška bola ráno uzimená.)
Dokonca počas prestávky sme samy vyštartovali v rafte bez učiteľa a prišli sme po neho ako vodný taxi. Najzaujímavejšie je to, že sme pristáli bez chyby. Našťastie sme žiadny časový sklz nemali. Na vylodenie sme prišli o 2 hodiny skôr. Zvládli sme to. Mali sme síce spálenú pokožku, a to hlavne Julka a to extrémne.
Uvarili sme si polievku a neskôr po nás prišiel pán vodák, tentokrát iný, namiesto včerajšieho fešáka. Odviezol nás na stanicu v Piešťanoch. Tam sme sa rozdelili. Dievčatá čakali na Julku, Sašku a Mimu, kým si išli nakúpiť, kde pravdaže Mima ponúkla svoj nanuk aj špinavej zemi.
Prišla aj pani hodnotitelka, ktorá nám prezradila, že expedíciu sme zvládli. Už sme len čakali na vlak.
Julka skúšala všetkým merať teplotu. Najvtipnejšie bolo, keď všetkým takmer rozbila hlavu teplomerom. No čo vám povieme, fyziku neovládnete. Nemohol chýbať náš tradičný smiech, keď sme sa už smiali na rôznych veciach. Jedna z vecí, na ktorú nezabudneme, je naše nové pomenovanie ,,Kurčateľce“. Vzniklo to tak, že sme chceli vlastne pomenovanie pre Sučany, tak sme ich pomenovali po svojom, keď sme mali jeden z našich záchvatov smiechu. Pán učiteľ na nás musel kukať s tým, že sa pýtal sám seba, či sme v poriadku. Ale nevadí, smiech lieči. A ak aj vy by ste potrebovali medicínsky liek, tak sa pripravte, že náš smiech vieme zastaviť iba my…
Mima: Ja som sa na druhú expedíciu veľmi tešila, aj keď som sa trochu bála, pretože som bola ešte dosť unavená z tej cvičnej. Vedela som ale, že to znovu bude sranda, dobrodružstvo a ďalší zážitok, ktorý si budem pamätať. Teraz som sa cítila istejšie, lebo som už vedela, čo môžem čakať. Keďže som nikdy veľa nesplavovala som rada, že som mala možnosť sa to naučiť. Ja som si to veľmi užila, bola super nálada, zasmiali sme sa, zažili sme veľa vtipných situácií. Naučila som sa veľa nových vecí, napríklad, ako prežiť noc na malej lúčke vysokej trávy, ako si uvariť cestoviny uprostred prírody, bez bežných vecí, a zlepšila som sa aj v splave. Myslím si, že som sa na tejto expedícií naučila veľa, ako napríklad sebestačnosti, zodpovednosti a aj tímovej spolupráce. Museli sme si navzájom pomáhať, rozhodovať sa a všetko zvládnuť ako tím. Aj teraz som využila svoje garancie. To, že som mala prehľad o vlakoch, vedela som, kedy ide spoj. A tentoraz sme nič nezmeškali, čo bolo super. Som fakt rada, že som sa zúčastnila tejto expedície. Bol to krásny zážitok a hlavne so super tímom, na ktorý budem ešte dlho spomínať.
Dominika: Po úspešnej prvej expedície sme mali chvíľku oddych na načerpanie síl. Všetky garancie, ktoré sme si s dievčatami pred tým vybrali, nám ostali, lebo sme boli s nimi nad mieru spokojné. V pondelok skoro ráno sme sa vybrali na vlakovú stanicu, keďže sme teraz cestovali len vlakmi. Cesta nám veľmi rýchlo ubehla či tam, ale aj naspäť. Celý tento splav na rieke váh prebiehal ako po masle. Rieka obsahovala aj veľa menších vodopádikov či väčšie vlnky. Dievčatám, ale aj mne sa náramne páčili metrové vlny, ktoré nás sprevádzali nie raz. 🦋🦋🦋
Pôvodne sme mali noc stráviť v kempe Zelená voda, ale pre menšie komplikácie, ktoré sme bez pochýb zvládli, sme nakoniec prespali neďaleko na menšom ostrovčeku. Na večeru nám pani kuchárky Saška, Mima a Julka prichystali taliansku kuchyňu. V noci sme počuli všelijaké zvieracie zvuky, ktoré nás ráno zobudili namiesto budíka. Na druhý deň sme pokračovali a úspešne sme prešli cez všetky ťažšie, ale aj ľahšie zákutia rieky váh. Nakoniec sme si ešte ako odmenu uvarili krásnu voňajúcu polievočku. Dievčatá ma predtým prekvapili, s akou odhodlanosťou sa do obidvoch expedícii zahryzli. Na dievčatá som bola už v tedy hrdá, no neprestali ma ani teraz udivovať svojou kreativitou či odvahou. Spomienky si všetky uchovám v srdci a s veľkou túžbou si to budem chcieť ešte zopakovať.
Saška: Na tento druhý splav na Váhu som sa veľmi tešila, že budeme znovu s babami blbnúť. A tak sa aj stalo. Moja najobľúbenejšia momentka je, ako sme robili hlúposti v stane. Ako sme vyvolávali Julku alebo si predpovedali budúcnosť. Alebo ako sme sa báli, že sa nedožijeme nového rána. Teraz sa z toho smejem, ale vtedy sme sa dosť báli. Táto expedícia mi veľa dala. Nové skúsenosti, kamarátstvo, zážitky. Bola veľká sranda, ešte by som dakedy išla. Ďakujem babám, že mi ponúkli túto príležitosť.
Lucka: Moje dojmy s expedície sa dajú ťažko opísať. Veľmi som sa pobavila, zabavila. Najväčším vzrušením bolo stanovanie. Kvôli príliš vzdialenému kempu sme si vyhliadli miesto na brehu Váhu. Večer sme si robili cestoviny asi 30 minút a bola to aj sranda. V noci v stanoch sme boli celkom dlho hore a zabávali sme sa. Dievčatá sa niekedy zasmiali tak silno, že ich možno bolo počuť aj do ďalšej dediny. Toto je asi ten najsilnejší zážitok z expedíciu. Áno, pre mňa je zážitok celá expedícia, ale toto vo mne zanechalo o čosi hlbšiu stopu. Druhú hlbšiu stopu vo mne zanechal pocit, keď dievčatá oddychovali a ja som sama pádlovala na tichej vode. Teraz to môže znieť divne, ale mňa to pádlovanie napĺňalo. Vyvoláva vo mne zvláštny upokojujúci pocit, ktorý som mohla zažiť len tam. Túto expedíciu celkovo hodnotím veľmi pozitívne a teším sa, ak niekedy zažijem niečo podobné, ako bola táto expedícia.
Julka:
Pasovanie cez prekážky ma posunulo vpred,
v krízových situáciách viem reagovať hneď.
Prejsť cez levely v našich hrách,
jedna z nich – prekonať strach.
Tvorili sme vlastný obraz,
na ktorom bol jeden povraz.
Držali sme ho pohromade, nikto nebol sám,
lebo bez obrazu by ostal už len rám.
Rám sme my a povraz je budovanie,
základ je aj povzbudzovanie.
Keď nám ťažko išiel priebeh
zložili sme o ňom príbeh.
Nie je to len o rafte alebo len stane,
ale aj o tom, kto po páde vstane.
Môže byť prvý bo aj posledný,
ak cieľ bude splnený.
Tak ako my, všetky smelo,
tvorili sme vlastné dielo.
Ak ma niečo naučilo DofE,
nezhrniem to v jednej strofe.
Ale aspoň toto málo,
ďakujem za všetko, čo sa stalo.
Text a foto: Júlia Lastičová, Lucia Páleníková, Miriam Valkovičová, Dominika Urbaníková, Alexandra Kurčinová
