Na expedícu sme sa celý čas tešili, chceli sme zažiť dobrodružstvo, a tak to aj bolo. Náš príbeh plný smiechu, adrenalínu a nečakaných zvratov bol viac, ako sme čakali. Všetko sa začalo stretnutím v škole, kde sme dotiahli posledné veci a následne odišli. Dali sme si rýchle foto pred ňou a v zápätí opustili priestory školy.
Prvý bod bol dostať sa do Brehov na západe Slovenska, kde naša expedícia mala začať. Absolvovali sme niekoľko autobusových spojov, ktoré neboli najlacnejšie a najviac nás prekvapil Flix bus, ktorý nás takmer dostal na mizinu ešte pred začiatkom.
Zároveň sme si aj počas otravných štyroch prestupov zaobstarali poriadnu zábavu. Po dlhých piatich hodinách cestovania sme sa dostali do kempu. V kempe sme ešte stále pred oficiálnym začiatkom expedície išli na kofolu, hrali bedminton, volejbal, futbal a užívali si posledné chvíle online, ale aj ofline.
Zhruba okolo piatej – šiestej naša expedícia začala. Na scénu prichádzalo stavanie stanov. Netrvalo dlho, kým sme zistili, že si postaviame dvojdom. Našej kreativite sa medze nekladú, a preto sme si naše dva stany s dievčatami postavali na milimeter vedľa seba. V jednom prežívali Mima s Luckou a v druhom Dominika, Saška a Julka.
Po natiahnutí poslednej šnúrky stanu sme sa presunuli zbierať konáre, drevá vŕby, materiály na založenie ohňa, ktoré sme používali na opekane. Kým sa nám z každej strany opekali špekačky, prišiel pán vodák, ktorý nám dal inštrukcie k nášmu splavu a nadšene porozprával aj o svojich zážitkoch. Veľmi vtipné bolo to, že prišiel práve počas opekania a my sme nevedeli, či skôr pozerať na pána vodáka alebo na naše pomaly priškvarujúce sa jedlo. Náš pohľad sa uprel práve na to, ako si pán učiteľ už dávno vychutnáva večeru s vedomím, že mu chutí, no nakoniec Sašku, Mimu a Dominiku vôňa prihorených špekáčikov priviedla až k stolu… kým Lucka s Julkou sa snažili viesť priamy rozhovor s pánom myšlienkami, ako chutí údené mäso… Ale dočkali sme sa, po vypočutí nás čakala chutná večera.
Dopapali sme a večer o pol desiatej sme išli na prechádzku. Po zdĺhavom vybaľovaní dôležitých vecí z batohov sme sa rozhodli ísť preskúmať neobyčajne malú dedinku Brehy. Samozrejme, musel niekto aj strážiť naše veci. Kto iný by sa na to hodil viac, než náš vynikajúci strážca, pán učiteľ. Pri preskúmavaní oblasti, ktorú sme obohatili našou prítomnosťou na dva dni, sme videli dedinský pomník slávnych osobností, ale aj starobylý koč, pri ktorom nemohli chýbať nejaké tie fotky. Zábavy a smiechu veru nebolo málo, ale to ste mali vidieť, keď Saška zahlásila: ,,Ihriskooooo!“ V ten moment sme sa všetky rozutekali ako také malé deti. Vyskúšali sme si gigantickú hojdačku, lezenie po sieti ako pavúky a aj rovnováhu ako baletky. Zábava gradovala a fotky rapídne pribúdali. V diaľke Domča zahliadla vežu od kostola, a tak nesmelo chýbať ani navštívenie kostolíka. Kostol bol prekrásny. Pred schodiskom, ktoré viedlo k dverám do kostola, sa týčila socha panny Márie. Chceli sme sa pozrieť bližšie, ale v ceste nám zabránil chrobák. Všetky sme sa ho zľakli, lebo bol veľký a desivý, ale hlavne Mima a Saška. Ony dve zvreskli na celú dedinu, ba aj ďalej. Pri výskote báb sa museli isto zobudiť všetci obyvatelia, ale hlavne chrobák, ktorý ten okamih vzlietol a začal lietať okolo nás.
Rozutekali sme sa ku kempu, kde sme na polceste stretli nášho strážcu, pána učiteľa. Zľakli sme sa aj jeho, čiže zase bol počuť výskot na celé okolie. Po návrate od chrobáčej prechádzky sme išli do stanu, odkiaľ bolo počuť výkriky a smiech na každú svetovú stranu. O dvanástej hodine sme si však uvedomili, že zajtra nás čaká deň splavovania, takže sme si povedali, že asi ideme spať, dobrú noc sme si ani povedať nestihli, lebo sme zaspali ako kojenci.
Druhý deň:
Spánok bol prekvapivo plnohodnotný.
Mysleli sme si, že večer sme mali poslednú večeru, ale nakoniec nasledovali aj prvé raňajky. Chleba s paštikou a Majkou k sebe spolu pasovali ako členovia našej skupinky. Po raňajkách sme sa zbalili a prichádzalo komické balenie do sudov. Báli sme sa, že Julka tam nezmestí ani svoji gigantickú topánku, ale našťastie sa všetkým podarilo zbaliť do sudov všetko. Schmatli sme do rúk rukoväte raftu a začali niesť. Zistili sme, že táto lodička ľahká nie je. Niesli sme ju na trikrát, pokým sme s ňou nevkročili do vody. Neboli by sme to my, keby sme nezačali kričať, že sme vstúpili do vody. Museli sme prísť na to samy, že voda je mokrá. Chytili sme pádla do rúk a pustili sa do niečoho, čo sme v tú chvíľu nazývali pádlovanie. Trvalo hodnú chvíľu, kým sme dostali zručnosť do rúk. Pravá, pravá, ľavá, ľavá… áno, toto nám bzučalo v hlavách po celý čas, vyzeralo to, ako by nám pán učiteľ učil strany.
Po niekoľkých prestávkach, obdivovania kultúry, prírody a zaujímavých objavov, ako napríklad desivá hlava bábiky v rieke, sme sa dostali k najhrozivejšej časti nášho celého dňa. PRIEHRADA! Fuj. Najťažšia a najúnavnejšia výzva. Verte, teraz sa na tom smejeme aj my, aj vy, ale skúste si niesť dva kilometre ťažký raft so sudmi. Pekná predstava, čo? Každú chvíľu sme si mysleli, že nasledujúcu neprežijeme. Bolesti, nedostatok vody… nič príjemné. Neskôr sme sa však rozhodli, že najskôr prenesieme sudy. A tak prišiel Saškin nápad ich začať kotúľať po zemi. Skvelý nápad to bol, pokiaľ Mime a Domči sudy nespadli dolu lúkou. Pravdaže, museli ísť po ne a Julka s Luckou zatiaľ išli tlačiť raft. Následne sa pridali aj baby a nasledoval nebezpečný terén dolu kopcom cez kamene, kde sa Julka preborila cez žihľavu, bodliaky a ďalej radšej ani nechceme vedieť čo. Po parádnej hodinke, kde každý bol prekvapený, že žijeme, sme sadli na loď a pádlovali ďalej. Julka si zatiaľ všimla, že má parádne opuchnuté a červené nohy, no neprehliadnuteľný bol aj náš polhodinový časový sklz. Čiže, keď sme akurát pristávali k brehu, odišiel autobus. Bola to čistá beznádej. Najbližším spojom by sme sa dostali domov o štvrtej ráno.
(tu je aj fotka beznádeje) Volajúc rodičom, že asi im poprajeme skoré dobré ráno, prišiel pán vodák, ktorý nám ponúkol, že si môžeme nabrať vodu v ranči a následný odvoz do kempu, kým budeme čakať na autobus, ktorý mal ísť o 21. hodine. Počas odvozu si Julka začala všímať boľavý opuch na prste. Neskôr sa zistilo, že bol narazený a natiahnutý. PARÁDA! Keď sme prišli do kempu, Lucka, Mima a Saška zrazu dostali energiu na futbal. Netrvalo to však dlho, kým Saška prišla nakŕmiť Julku, ktorej Lucka obviazala ruku. Vtipné bolo, že ju Julka musela navigovať.
Onedlho sme sa vydali na autobus z Novej Bane do Bystrice. Našťastie, pán učiteľ zabezpečil odvoz od svojho známeho z Bystrice do Kubína. A my srdečne ďakujeme, že sme prišli o čosi skôr – o polnoci.
Mima: Ja sa som sa na expedíciu veľmi tešila, lebo som vedela, že to bude určite sranda, zážitok a dobrodružstvo, no mala som aj menší strach. Že je sranda som zistila už hned počas cesty v autobuse. Bola to cesta plná zábavy, veľmi sme sa smiali na Julkiných výrokoch, na tú cestu nezabudneme. Ja som mala za úlohu zabezpečiť, aby sme mali všetko, čo potrebujeme, myslím si, že sme to dobre naplánovali a nechýbalo nič. Ešte som bola logistik, mala som za úlohu vedieť kedy, odkiaľ ide spoj – buď to bol autobus alebo vlak, naplánované sme to mali dobre, no zdržala nás priehrada, na ktorú asi všetky nie dobre spomíname. Aj keď to bolo veľmi náročné určite pre všetky z nás, zvládli sme to. Keď sme dosplavovali až do Nového Tekova, zistili sme, že sme zmeškali autobus a prišli by sme domov o pol 4 v noci, nakoniec sme prišli o 12. Ja na túto expedíciu spomínam veľmi dobre, aj keď to bolo náročné, páčilo sa mi, ako sme spolu vychádzali, a ako sme si večer opekali špekačky, ktoré nám trochu prihoreli. Je to super skúsenosť, zážitok a som rada, že sme to zvládli.
Saška: Ako garanciu som si vybrala spájača, dokumentaristu a logistika. Mojou úlohou spájača bolo spájať ľudí, keď sa pohádajú, našťastie som nemusela použiť túto garanciu. Ako ďalšie som mala úlohu dokumentaristu fotila som všelijaké vtipné aj seriózne fotky, myslím si, že túto úlohu som celkom zvládla. A mojou poslednou úlohou bol logistik. Musela som vedieť všetky spoje, ktorými sme išli. Nebola to až taká ťažká úloha. Tento výlet som si užila, bola veľká sranda, ešte budem veľmi dlho na tento výlet spomínať. Bola to zaujímavá skúsenosť a hlavne bolo zaujímavé to splavovanie rieky Hron. Ešte by som dakedy išla splavovať. Môj najobľúbenejší zážitok bol pred kostolom v obci Brehy. Išli sme sa pomodliť a zrazu sme pred sebou videli veľkého chrobáka, zľakli sme sa a začali sme pišťať na celú dedinu. Vždy, keď pomyslím na tento okamih, začnem sa smiať. Boli sme super partia, prosím si viacej takýchto výletov.
Lucka: Na dofe expedíciu sme sa pripravovali spolu s dievčatami. Bola to celkom sranda. Následne na expedícii bola ešte väčšia. S babami sme si vymýšľali rôzne vtipy a často sme trieskali jednu somarinu za druhou. To bol základ našej zábavy. Určite si z tejto expedície odnesiem mnoho zážitkov, ako napríklad náš presun cez priehradu či večere v stane. Sú to pre mňa neuveriteľné zážitky, ktoré určite nezabudnem hneď na druhý deň. Na expedícii som sa aj niečo naučila. Naučila som sa trpezlivosti a trocha viac som pochopila prácu v skupine. Viem, možno som bola aj otravná a je mi to ľúto, ale nie som možno tak zvyknutá pracovať v skupine a táto expedícia bola pre mňa jedinečnou príležitosťou zlepšiť sa v tom. Dúfam, že som nebola až tak otravná. Aj keď bolo veľa ťažkých chvíľ, táto expedícia mi zostane ako pozitívna a veľmi jedinečná expedícia.
Dominika: Moje 3 garancie, ktoré som si vybrala, lebo mi najviac sedeli na mňa boli: provianťák, materialista a navigátor. Do všetkých troch garancii som sa okamžite vžila. Spolu s Luckou som bola navigátorka. Ako navigátorky sme si museli vytlačiť mapu a presne zaznačiť miesta oddychu či ťažšie úseky. Táto garancia bola veľmi dôležitá či pre mňa alebo pre celú skupinku, no spoločne s Luciu sme to bravúrne zvládli. Splav na rieke Hron som si veľmi užila. Bola zábava, sranda, ale musela byt aj občas seriozita. S babami sme si vyskúšali všelijaké aktivity. Rieka nás úplne vystavila a hlavne aj priehrada, cez ktorú sme museli prenášať raft. Bola to síce drina a síce mám stále boľavé ruky, no zážitkom, ktoré som si odniesla z expedície, sa nič nevyrovná. Som vďačná dievčatám, že vždy bola skvelá nálada, ale predovšetkým som veľmi hrdá na nás, že aj cez rozličné skúšky či strachy sme to zvládli.
Julka: Neviem, kde začať, strach som mala aj ja. Nielen pred expedíciou, ale aj z výziev počas nej. Priehradu snáď ani komentovať nemusím, treba zažiť. Privlastnila som si garancie informátora, dokumentátora, medika a spájača. Áno informovala som našu posádku, fotila fotky do blogu, uzdravovala som si prst a moja obľúbená garancia bola spájač, pretože som zistila jej naozajstnú hodnotu. Nejde len o to, aby som dávala pozor na nezhody v skupinke. Ale hlavne o podporu. V každom nádejnom i beznádejnom prípade som sa snažila náš tím povzbudiť. Či už som sa cítila zle alebo dobre nepriala som to mojej skupinke. Snažila som sa, čo najmenej sťažovať, aj keď som bola sama psychicky vypnutá, pretože som si uvedomila, že každý z nás sa má ťažko. Veľmi som rada za každú pozitívnu aj náročnú vsuvku našej jazdy, lebo ma posunula vpred a vedeli sme obmedziť chyby pri kvalifikačnej expedícii.
Text a foto: Alexandra Kurčinová, Dominika Urbaníková, Júlia Lastičová, Miriam Valkovičová a Lucia Páleníková
